Dnes je štvrtok, 28.október 2021, meniny má: Dobromila
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Ján Tribula - Tatry ma nabíjajú

máj 17, 2011 - 11:37
Televízny reportér JÁN TRIBULA je Popradčan a už trinásť rokov prináša reportáže z Tatier. Aj preto ho vydavateľstvo Ikar oslovilo, aby uviedol do sveta najnovšiu knihu Jána Laciku Divy Tatier.
Foto: 

Kníh o našich jediných veľhorách je veľa. Čím vás zaujala táto publikácia?
Keď som pozeral fotografie v knihe, uvedomil som si, že tá istá vec môže vyzerať inak, pretože každý fotograf sa na veci pozerá inými očami, dá do toho svoje cítenie. V publikácii Divy Tatier je presne vystihnuté, ako Tatry vyzerajú, i keď od poslednej ničivej smršte, ktorá sa nimi prehnala pred niekoľkými rokmi, sú viditeľne iné a zrejme už nikdy nebudú presne také, aké sme ich poznali. Sám mám niekoľko vzácnych kníh o Tatrách a o zaujímavých regiónoch spod Tatier – zo Spiša a  z Liptova. Vyrastal som v Tatranskej Lomnici, a aj keď dnes žijem v Poprade, som v Tatrách takmer denne. V zime tam lyžujem, v lete pestujem turistiku a keď tam nemám prácu, aspoň si tam s priateľmi vybehnem na dobrý obed, aby som bol stále v ich blízkosti. Keď sa stretávam s českými turistami, vždy nezabudnú pripomenúť, ako im je ľúto, že nemajú Tatry. Som hrdý Tatranec.  

Priznám sa ale, že ako Bratislavčanku ma trocha zamrzelo, keď ste sa v relácii Bez servítky vyjadrili: „Čím ďalej od Bratislavy, tým krajšie...“ Pokiaľ mám dobré informácie, v našom meste ste si kúpili byt... Tak ako je to?
Nechcel som sa dotknúť Bratislavčanov, aj Bratislava je krásna a každým rokom modernejšia, ale myslel som to z pohľadu prírody. Pochopte ma, človek, ktorý sa narodí a vyrastá v Tatrách, pre neho už nič na svete nebude krajšie...

Paradoxne, z tohto regiónu prinášate práve vy najviac katastrofických reportáží... Nelepia sa na vás aj v súkromí? Nie je to pre vás nákazlivé?

Prinášam len to, čo život prináša, žiaľ, veľakrát sú to aj smutné chvíle, no dávam si pozor, aby som ich neprifarboval a aby som im neuberal na vážnosti. Snažím sa tieto situácie priniesť tak, ako ich život napísal. Je ale zaujímavé sledovať reakcie ľudí –  chceli by počuť len pozitívne správy, ale najsledovanejšie sú v televízii krváky. Áno, aj ja som v živote prežil situácie, ako sa hovorí na hrane, ale priznám sa, že keď mi je ťažko, idem v prvom rade za svojím koňom, ktorému môžem všetko povedať. Keď sa na mňa pozerá, mám pocit, že mi rozumie. Potom sú to Tatry, ktoré ma nabíjajú. Moje kone a Tatry vyliečili všetky moje životné boľačky. Som reprezentačný tréner v jazdectve vo voltíži, mám svoj tím, chodíme po súťažiach, pretekáme, nedávno sme sa vrátili z Francúzska. Táto práca ma napĺňa a tiež, keď sa mi podarí v tatranskom regióne objaviť zaujímavých ľudí, ktorí niečo dokázali.

Ktorá reportáž vás doslova dostala?
Pre mňa je vždy najhoršie utrpenie detí. To je niečo, s čím sa neviem vyrovnať,  mám s tým problém. Oceňujem televíziu Markíza, že utrpenie detí neukazuje na obrazovke.  

Máte recept na úspech?
Začínal som v relácii Lampáreň, potom som prešiel do spravodajstva, nejaký čas som aj poslancoval v Poprade, no priznám sa, táto práca mi nesedela. Vždy som sa však snažil byť sám sebou a svetskú slávu si nepripúšťať. Uvedomujem si, že my nie sme žiadnymi hviezdami, my sme len tí, čo mali to šťastie, že sa dostali na obraz.

Napriek tomu, že ste mediálne známy, nekolujú o vás žiadne klebety. Na jednu som predsa len natrafila – že ste sa zaľúbili do speváčky Júlie z ruského dua Tatu...
Táto fáma vznikla v čase, keď som ich sprevádzal počas ich koncertného turné. Boli sme stále spolu a všetci nás videli... Keď ste už však položili túto otázku, musím sa priznať, že moje súkromie je práve to, čo vo svojom živote zanedbávam asi najviac, pretože je to tak – svoju prácu si užívam. Preto som stále slobodný, no nechcel by som sa dožiť toho, že raz zostanem niekde sám. A už začínam na tom pracovať...

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Ramon Leško

- - Inzercia - -