Dnes je štvrtok, 28.október 2021, meniny má: Dobromila
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Bol som úplne na dne. Dnes je všetko inak. A toto ma zachránilo

február 24, 2020 - 20:00
Ženské magazíny čítajú aj muži, to je známa vec. A možno môj príbeh niektorej z čitateliek pomôže. Problémy si totiž pohlavie nevyberajú, veď to viete.
Foto: 

Gymnázium som nedokončil, bol som lajdák, ktorý si myslel, že maturita je iba prežitok. Aj tak sa mi podarilo nájsť uspokojivú prácu a celkom ma bavila. Zamestnal som sa ako výrobný majster v slovenskej spoločnosti, šéfoval som čisto ženskému kolektívu. Asi si dokážete predstaviť, aká tam občas panovala atmosféra. :)

Žiaľ, neminul ma ťažký pracovný úraz, odniesol si to môj zrak a ostali mi trvalé následky. Skončil som ako invalidný dôchodca. To bolo ale nič v porovnaní s tým, čo ma postretlo o pár mesiacov neskôr. Zomrela nám dcérka. S manželkou sme túto fatálnu stratu a zármutok neustáli a rozviedli sa. Ostal som žiť sám. Bolo to najhoršie obdobie môjho života.

Stres sa zrejme podpísal na celej rade ďalších zdravotných ťažkostí. Dostal som srdcový infakrt, pridružili sa i problémy s obličkami a tlakom. Úplne prirodzene som sa ocitol na liečení, kde som mal možnosť niekoľko dní sledovať opateru odborníkov o naozaj ťažké prípady. Bál som sa. Bál som sa, že raz skončím rovnako, odkázaný na pomoc iných ľudí.

Predstava toho, že som niekomu na obtiaž a všimne si ma iba po tom, ako zazvoním na úplne neosobný zvonček, ma privádzala do šialenstva. Začal som trpieť nočnými morami. Hrozné boli nielen noci, ale i dni. Vysedával som v kresle a bojoval s temnými myšlienkami. Cítil som sa zbytočný. Ako človek, ktorý absolútne zlyhal a nemá dôvod žiť.

Tieto stavy ma sužovali pár týždňov, možno mesiacov. V ich najintenzívnejších okamihoch som napísal i list na rozlúčku. No ako isto tušíte, objavil sa ten pomyselný anjel, ktorý zakročil v pravý čas a vycítil, že musí konať. Že čas nie je v mojom prípade ten najlepší lekár.

Moja sestra ma zo dňa na deň vyslovene dotiahla k lekárke. Tá ma samozrejme bezodkladne odporučila na psychiatriu. Miesto, ktorého sa celkom zbytočne ľudia boja. Vypočul som si množstvo, a musím uznať, že i ťažších príbehov. S pomocou systematickej terapie som sa postupne dostával do normálu.

Po zhruba dvoch mesiacoch ma lekári pustili domov a dnes som vďaka nim niekde úplne inde. Jedno viem iste. V stave, v akom som prežíval ostatné obdobie, už nikdy viac nechcem byť. Kúpil som si psa, králika, začal športovať a začínam si život užívať. Podnikám výlety, cestujem, stretávam sa s dávnymi priateľmi. Na moje staré rany nikdy nezabudnem, no učím sa s nimi žiť.

Nechcel som sa sťažovať, veď ťažkými chvíľami sa brodí či brodil nejeden z nás. Chcel som však poukázať na iné. Požiadať o pomoc nie je hanba a ani dôvod prepadať pocitom menejcennosti. Vy, ktorých trápi podobný osud, nebojte sa prosím požiadať o pomocnú ruku. Sami to zrejme nezvládnete. A ja som živým príkladom toho, že človek zvládne všetko, pokiaľ naozaj chce ...

Čitateľ Patrik

- - Inzercia - -